Ako začať? Ako som už v prvom blogu spomínala nepracovala som ako opatrovateľka, hoci som sa doma starala o ťažko chorú mamu a potom aj o dve tety. No ale to je rodina, sú to síce cenné skúsenosti, ale nie profesionálne.

Inšpirácia a zdroje

Dá sa povedať, že mojím vzorom, alebo človekom na koho vzhliadam s úctou a obdivom je opatrovateľka mojich tiet, ktorá okrem profesionality a mnohých skúseností v práci so starými ľuďmi je predovšedkým ľudská a veľmi obetavá. Nerobí to len pre zisk. Veľa krát mi vedela poradiť, ale i prakticky pomôcť pri zvládaní neľahkých zdravotných komplikácií mojich tiet i mojej mamy. Je super mať po boku, človeka, ktorý už opatroval starkých s rôznymi zdravotnými problémami. No ale i tak bolo pre mňa ísť do cudzej zeme a robiť prácu, ktorú som naplno nikdy nerobila veľkou skúškou, vstupom do neznáma.

Bola potrebná odvaha vystúpiť z pohodlia a istoty, hoci som nemala inú prácu na Slovensku, mohla som byť na úrade práce a poberať podporu a hľadať si prácu na Slovensku. Pravdou však bolo, že už som prešla v svojom odbore všetkými možnými prácami a systém práce s postihnutými sa stále zhoršoval pre nedostatok financií ale i pre nedostatok personálu, ktorích by práca nielen živila ale aj bavila. A tak som si povedala, že je čas na zmenu a tiež, že musím aj zariskovať, keď chcem niečo získať. Vďaka Bohu sa to v mojou prípade podarilo, hoci musím priznať, že začiatky boli veľmi ťažké. Aj pre moje slabé jazykové schopnosti, ale aj pre nedostatok skúseností s prácou s dementným klientom.

Nechajte si na seba čas, aby ste sa lepšie spoznali a aby ste si na seba zvykli.

Adaptácia

Obrátila som sa ja na jednu agentúru, kde je možné urobiť si aj kurz ako komunikovať s ľuďmi v touto diagnózou. Mne pomohlo, že mi poradili cez mail ako riešiť konkrétne situácie a aký prístup je vhodné ku klientovi zaujať. U mňa to bolo, že v prvom rade byť spoločníčkou, až potom ošetrovateľkou. No je to aj logické, len je veľmi náročné nájsť tu rovnováhu medzi tým, čo mám na papieri, čo mám konkrétne v domácnosti a v staroslivosti urobiť a medzi prianím klienta a prianím jeho príbuzných. No proste, kým som sa v tom vysomárila, ako sa to ľudovo povie, trvalo mi to peknú chvíľku. A to bolo vlastne obdobie adaptácie, zvykanie si na seba navzájom a vytvorenia si vzájomného vzťahu.

Obidve sme museli urobiť kompromis a popustiť zo svojich požiadaviek. Ja z toho, že klientka musí byť za každú cenu čistá a ona, že vždy musí byť len po jej vôli. A tak sme bojovali a raz jedna a raz druhá sme prehrali, alebo zvíťazili bitku. Píšem bitku, lebo naozaj bol to boj, slovný boj pravdaže, lebo sme sa snažili jedna druhú presvedčiť o svojej pravde. Ťažké bolo, že som nevedela, kedy mám úplne veriť klientke a kedy mám brať jej rozprávanie s rezervou, pretože bolo scestné.

Našla som si cestu

Moje zistenie však bolo, že na večer sú zbytočné akékoľvek rozhovory a presviedčanie a treba počkať na správny čas, aby bol klient otvorený prijať, radu, pomoc. Teraz však viem, že moja prvotná nedôvera voči klientke, ale tiež to, že som s ňou jednala ako s chorou, boli chybné. Spúšťali jej problémové správanie, plač, krik, slovnú agresivitu. Veľmi mi vtedy pomohlo, keď som si povedala to je prejav jej choroby a nebrala som to osobne, tie jej útoky, hoci nebolo to vždy ľahké. Proste ak pracujete s človekom v odpore, ktorí vás ako osobu a aj vašu pomoc neprijíma a vy si pravdaže neveríte, lebo nemáte skúsenosti a neviete reč, je to hotová katastrofa a v prvom momente chcete s tým seknúť.

Ale mne pomáhala viera a aj to, že som si musela sama poradiť. Hoci som písala predošlej opatrovateľke a aj do agentúry, kde mi poradili, ale veci sa nedajú niekedy vyriešiť razom a treba čas a chuť hľadať nové cesty. Stávalo sa, že raz zabrala jedna metóda, ale na druhý deň už veci nefungovali tak isto a museli ste hľadať nové riešenia. Proste nenudíte sa, ale bez podpory rodiny viem, že mnohé situácie mohli skončiť aj menej šťastne. Tak opäť som vďačná za to, že som dostala dobrú rodinu a hoci klientka nebola, ako bolo vopred povedané, ľahký klient.

Nebolo to ľahké, ale našli sme si k sebe cestu.

Zlepšovalo sa to časom cez vybudovanie si vzťahu a zmeny postojov. Keď som jej niečo povedala, alebo som chcela, aby urobila a ona protestovala, predstavila som si seba, či by sa mne páčilo, keby sa niekto takto ku mne správal. A naozaj, som musela prehodnotiť mnohú „akože“ pomoc a radšej jej dať pocítiť, že i napriek všetkým problémom, ktoré má, som sa k nej správala ako k zdravej. Vtedy sa cítila omnoho lepšie a nebojovala so mnou, ale bola už len nervózna na svoj stav a situácie, ktoré vplyvom ochorenia musela riešiť. Keďže som veriaca, viem, že najťahšie je prijať svôj kríž, problémy, chorobu. To sa ona počas môjej starostlivosti učila prijímať a zvládať raz s väčšími a raz s menšími prejavmi hnevu, plaču, alebo depresie, ktorú sme niekedy porazili humorom. Základ však bol aby som ja nebola nervózna a neprenášala svoju nepohodu na klientku. A tu boli pre mňa potrebné výchádzky po okolí na bicykli, modlitba, štrikovanie, alebo práca v záhradke. Toto mi pomáhalo sa zrelaxovať a duševne “očistiť”, aby som bola pre klientku adekvátna pomoc.

Autor: Katarína Hagarová